Slobodomurári I

A. I. Boldyrev v stati pre Ruskú filozofickú encyklopédiu slobodomurárstvo (masonstvo, frankmasonstvo) charakterizuje ako nábožensko-morálne hnutie, ktoré vzniklo na začiatku 18. storočia vo Veľkej Británii a rozšírilo sa do mnohých krajín sveta vrátane Ruska. Hlásalo ideály nadnárodného duchovného bratstva, náboženskej tolerancie a sebazdokonaľovania človeka i ľudstva.

V rôznych historických obdobiach slobodomurári predstavovali tajné, resp. polotajné hnutie. Spoločným znakom rôznych prúdov masonstva bol nárok na skutočné ezoterické vedomosti a zodpovedajúcu prax. Pôvod týchto vedomostí je najčastejšie spojený s predkresťanským a dokonca prehistorickým (rajským) obdobím ľudskej existencie. No s masonstvom je najčastejšie spájané sprisahanie. Práve existencia a význam masonstva sa stali jednou z hlavných príčin, prečo spisovateľ a veľký znalec okultných vied Arthur Edward Waite mohol svojho času napísať: „Pod širokým tokom dejín človečenstva tečú skryté podzemné prúdy tajných spoločností, tie v hlbinách často podmieňujú zmeny, ktoré potom prebiehajú na povrchu.“

Podľa názoru konšpirológov a stúpencov teórie o slobodomurárskom sprisahaní je „hlavným cieľom slobodomurárstva ustanovenie ,nového svetového poriadku‘ s jedinou svetovou valutou – následne zamenenou pečaťou Antikrista, ,bez ktorej nikto nebude môcť nič kupovať ani predávať‘“, ako píše sv. Ján v Apokalypse (13, 17), so stieraním hraníc medzi národmi, relígiami, kultúrami. Ľudia zväčša označovaní ako konšpirátori taktiež tvrdia, že vplyv slobodomurárstva je uplatňovaný filantropickými, mierotvornými, ľudské práva ochraňujúcimi a inými podobnými „nezávislými“ organizáciami.

Slobodomurári II

Kto boli templári, asasíni, rozenkruciáni, aký bol ich vzťah k slobodomurárom? Čo znamená slobodomurárstvo, aké sú jeho história, symbolika a ciele? 
Slobodomurárstvo bolo podľa Florovského typom protestantskej duchovnosti, vyvolaným oživeným procesom sekularizácie kresťanstva. V 18. storočí bolo prijímané ako najvyšší výdobytok európskej civilizácie v oblasti ducha. Skrze neho sa napríklad vzdelaní ruskí ľudia nádejali na vnútorné uzdravenie z duchovnej krízy zdedenej z epochy Petra Veľkého.

Prostredníctvom masonstva chceli dosiahnuť prinavrátenie svojej stratenej duchovnej celostnosti. Od primitívneho kultu dokonalého štátneho mechanizmu sa ruská duša zdanlivo obrátila k skutočnej duchovnosti. Slobodomurárstvo bolo preniknuté utopickým duchom. Ako filozofia sa vyčerpávalo naturalistickou metafyzikou. Ako náboženstvo – religióznym osvojením kozmu. Florovskij je presvedčený, že masonstvo môže byť skúmané ako protoromantizmus. Romantizmus tento ruský mysliteľ vždy stotožňoval s utopickým intelektualizmom. Práve skrze neho je ruská „spoločnosť“ primknutá k západnej utopickej tradícii, vchádzajúcej do rytmov protestantského duchovného pulzu. Osvojenie masonstva otvorilo na začiatku 19. storočia cestu k osvojeniu pietizmu. Pietizmus zasa odhalil vhodnú cestu na osvojenie romantizmu. Romantizmus v mnohom predurčil osud Ruska v 20. storočí.

Výsledkom osvojenia slobodomurárstva bolo objavenie sa „duševného pokolenia“. Jeho predstavitelia pod vplyvom slobodomurárstva dostali sentimentálnu výchovu. Žili vo svete snivosti, blúznení a vzdychov. Mali mimoriadne rozvinutú predstavivosť, fantáziu. Ich blúznivosť bola ohromujúca. Bola to výchova duše v zmyslovosti, v akejsi neustálej zadumanosti a „svätej melanchólii“. Florovskij je presvedčený o bezduchovnosti ruských masonov. Svet blúznení a vzdychov bol pseudoduchovný a veľmi nebezpečný. Zakončil sa príchodom „zbytočného človeka“, ktorý nebol schopný aktívneho kultúrneho budovania ani tvorivej histórie.