Poviem to slovami Michaila Leonťjeva, ruského novinára a filozofa, ktorý ma kedysi svojím dokumentárnym seriálom, nazvaným Veľká hra, inšpiroval k štúdiu práve tejto témy. Súčasná ultraliberálna politická filozofia, ktorá systematicky a neľútostne vtrhla na postupne westernizované teritóriá strednej a východnej Európy, sa snaží odvodiť politiku od určitých univerzálnych ľudských hodnôt, ktoré existujú mimo kultúrneho a geografického priestoru. V procese prípravy materiálov Leonťjev urobil rozhovor s Alainom Mincom, francúzskym politológom, typickým predstaviteľom ľavicovo-liberálnej skupiny, ktorá je sústredená okolo redakcie denníka Le Monde. Usiloval sa od respondenta dostať odpoveď na otázku, akú integráciu Ruska uprednostňuje Európa – či Ruska ako celku, alebo rozdeleného, pričom mu pri tejto príležitosti zreprodukoval list nemeckého veľvyslanca v Rakúsko-Uhorsku Botho von Wedela, ktorý napísal v marci 1918: „Môže byť cárske Rusko priateľom cisárskeho Nemecka? – Áno, ak mu zoberieme Pobrežie (pobaltské štáty a Ukrajinu). Môže byť Rusko priateľom Mitteleuropy (cisárskeho predchodcu súčasnej Európskej únie)? – Nie! Preto by sme sa mali usilovať o dezintegráciu a rozčlenenie Ruska.“ V reakcii na toto Minc doslova vyskočil zo stoličky a zakričal: „Ako sa môžete odvolávať na citáty spred sto rokov?! Žijeme predsa v úplne inom svete...“ Sú to ľudia, ktorých rozčuľujú aj jednoduché historické paralely a príklady, ľudia, ktorí existujú akoby mimo dejín, kultúry, minulosti aj budúcnosti (o prítomnosti taktne pomlčme). Aj mimo svojho národa, ak ho vôbec majú. A tí, ktorí skutočne rozumejú historickému procesu, nimi veľmi ľahko manipulujú. Chceli by sme teda, aby naši čitatelia nepatrili do prvej kategórie, ale do tej druhej, aby pochopili, že dejiny Veľkej hry, východnej otázky, Eurázie a Oceánie sú stále rovnako živé, ako to bolo pred sto, stopäťdesiatimi či viac ako dvesto rokmi, a že len ich poznanie nám pomôže zorientovať sa v súčasnom labyrinte geopolitických sporov.