Cyrilo-metodské dedičstvo a Európa I

Viac než pred štvrťstoročím som napísal článok venovaný cyrilo-metodskej otázke. Čosi mi v ňom chýbalo, tak som ho chcel dopracovať a doplniť, preto som ho ani neuverejnil a až dodnes ho nechal ležať založený v zásuvke. Keď som nedávno naň „náhodne“ natrafil, vytiahol som ho a prečítal, uvedomil som si, že za to štvrťstoročie od jeho napísania sa svet natoľko zmenil, že to, čo sa mi vtedy zdalo byť čímsi takmer fiktívnym, hypotetickým, je dnes realitou. Ako dôkaz uvediem úvodnú časť tohto článku inšpirovanú prof. Alexandrom Avenáriom. Ten napísal: „Pre väčšinu Slovákov je napríklad typické, že cyrilo-metodskú misiu chápu ako počiatok slovenských dejín a kultúry, pričom jej historický kontext – ako misie určovanej a determinovanej byzantskou cirkvou, kultúrou a civilizáciou – je prinajmenšom zatláčaný do úzadia. Toto spravidla vždy vedie k preceňovaniu jej miesta v slovenských dejinách, predovšetkým z hľadiska ďalšieho vývoja slovenského národa a jeho kultúry, a v konečnom dôsledku k určitému deformovaniu cyrilo-metodskej tradície.“ Tieto slová sa netýkajú iba Slovákov, ale aj ostatných Slovanov patriacich do latinského cirkevného okruhu. Na Slovensku má takýto stav celkového poznania a hodnotenia cyrilo-metodského diela svoje vedecké, ale aj ideologické príčiny. Na jednej strane, je to takmer úplná absencia slovenskej byzantológie, na strane druhej, istý odstup a zdržanlivosť voči tomu, čo už latinský kultúrny Západ najneskôr od doby osvietencov nazval byzantinizmom, pričom ho hodnotil ako typický produkt pokleslej, strnulej a nerozvíjajúcej sa kultúry. Na Slovensku sa tento latentný pocit, vlastný západoeurópskej kultúre, stáva ešte citlivejším, pretože je konfrontovaný s historicky existujúcim variantom postbyzantskej kultúry priamo na vlastnom území, ktorý tvorí – hoci malú, no predsa len integrálnu – súčasť jeho kultúry, a to s pravoslávím. Tento pocit je tu dokonca komplikovanejší a ambivalentný: na jednej strane, akoby byzantské dedičstvo vyzývalo k oživovaniu starej idey slovanskej vzájomnosti s ostatnými národmi z početnej, ale rozdelenej slovanskej rodiny, doplnenej o pravoslávnych Neslovanov, ktorých vzdelanosť spočíva na tých istých byzantských a cyrilo-metodských základoch, na druhej strane, a to určite častejšie, vedie k snahe vymedziť sa ako západoeurópsky kultúrny element voči všetkému „východnému“. To je jeden z podstatných dôvodov, prečo pravdepodobne niet v slovenskej historickej, ale ani medzinárodnej slavistickej literatúre frekventovanejšej témy, ako je problematika cyrilo-metodská. A to je jedna z hlavných príčin, prečo som napísal túto knihu.

Cyrilo-metodské dedičstvo a Európa II

Mohlo by sa zdať, že je po približne dvesto rokoch intenzívneho bádateľského záujmu o cyrilo-metodskú misiu a jej dedičstvo sotva možné k poznaniu tejto otázky čokoľvek dodať. A predsa: ak sa na cyrilo-metodskú problematiku pozrieme pozornejšie a bez predpojatosti, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že obaja svätí bratia Cyril-Konštantín, zvaný Filozof, a jeho rodný brat Metod sú účelovo úplne vytrhnutí z duchovného kontextu, do ktorého po celý život hlboko patrili, s cieľom ich postupného prispôsobenia záujmom podstatnej časti západného kresťanstva, a tým aj novej zjednotenej Európy, či dokonca euroatlantickej civilizácie. Problémom však je, aké miesto v tejto „novej Európe“, širšie vzaté v tomto, Huxleyho slovami povedané, „prekrásnom novom svete“ bude patriť kresťanským pravdám a z nich vyplývajúcim duchovným a morálnym hodnotám so silným dôrazom na modlitbu, pôst, pokánie, pokoru, schopnosť odpúšťať, priniesť obetu, vnútorné zdokonaľovanie, estetickú kultúru... Jednoducho: nadčasovým hodnotám a večným pravdám. Nebudú azda tieto pohltené relativizmom, unifikáciou a konzumným spôsobom života na strane jednej, či falošnou duchovnosťou s nebezpečne bezbrehým prírodným a panteistickým mysticizmom na strane druhej? Bolo by v takomto prípade odvolávanie sa na solúnskych bratov úprimnou snahou a pochopením ich pravého odkazu, alebo by išlo len o ideologickú nálepku majúcu zakryť iné ciele, ktoré sú nielenže na míle vzdialené tým, ktoré solúnski bratia hlásali, ba ktoré sú im priamo nepriateľské? Žiaľ, Damoklov meč visiaci nad nemalou časťou kresťanskej civilizácie – a predovšetkým slovanského sveta – sa dnes stal neúprosnou realitou. Veď akéže sú to hodnoty, čo vyznáva súčasný vyspelý, rozvinutý, tzv. demokratický západný svet – či ako vravia Rusi – „kolektívny Západ“, ku ktorému to priťahuje aj národy, ktorých história je pritom tesne spätá s východným kresťanstvom, s pravoslávím?! Neprijímame dnes cyrilo-metodskú misiu tak, ako sa nám práve hodí, neraz s lacnými propagandistickými zámermi, robiac zo svätých bratov reklamnú agentúru pre šírenie vlastných religiózno-kultúrnych a politických presvedčení? Väčšinou sa to dialo a deje tam, kde chýba dostatočné poznanie kresťanského Východu i kresťanského Západu, keď vzťahy z dnešnej doby, respektíve z neskorého stredoveku, prenášame do druhej polovice 9. storočia.