Ján Šafin - Ukrajina - Vznik neruskej Rusi I

Rusko a Ukrajina, bratia či nepriatelia, cudzí alebo rodní... Dnešný konflikt na Ukrajine nedokážeme zatiaľ objektívne zhodnotiť. Vidíme nenávisť, s akou na Ukrajine odstraňujú vlastnú históriu, ktorú nahrádzajú polomýtmi a politickými projektmi, ako odstraňujú nielen pamätníky z doby Sovietskeho zväzu, no vždy to tak nebolo.

Michail Alexandrovič Maximovič (1804 – 1873), učený historik, filológ a folklorista, vo svojej práci z roku 1843 nazvanej O používaní názvov Rusko a Malorusko na západnej Rusi okrem iného napísal: „Nie je to tak dávno, čo existovala interpretácia, že Kyjevská Rus a celá západná Rus sa pred jej pripojením k východnej Rusi nevolali Rusko, akoby sa meno Malého Ruska (Malorusko) dostalo Kyjevskej Rusi až po jej zjednotení s Veľkou (Moskovskou) Rusou. Aby sme navždy zničili tento nespravodlivý a neruský výklad, je potrebné si položiť otázku: Kedy sa v Kyjeve a ďalších západoruských regiónoch začali idiosynkratické (jedinečné, vlastné národu) mená Rus, Russkij nahrádzať gréckou výslovnosťou ich mien Rossija, Rossijskij? Odpoveď: Od 90. rokov 16. storočia...

Súčasný pohľad, masívne pretláčaný v oznamovacích prostriedkoch, v ktorých slepý vedie slepého, má však neblahé následky a veľmi živú – až démonickú – nenávisť voči všetkému, čo obsahuje slovo Rus, ruský... Je to jeden z dôvodov pre publikovanie dvoch kníh nazvaných „Ukrajina – vznik neruskej Rusi“. Názov, ktorý si autor požičal, hovorí za všetko. Výstižnejšie by bolo snáď iba pomenovanie „Ukrajina – antiruský projekt Západu“. 

Ján Šafin - Ukrajina - Vznik neruskej Rusi II

 „História ruskej kultúry,“ ako napísal Georgij Florovskij, „sa začína pokrstením Rusi.“ Pohanská doba zostáva za prahom histórie. To vôbec neznamená, že neexistovala pohanská minulosť. Existovala a blednúce, no inokedy aj jej veľmi zreteľné stopy a spomienky sa nadlho zachovávajú v pamäti národa, spôsobe života i v samotnom národnom usporiadaní. A navyše, odôvodnene hovoril Vladimír Solovjov o pokrstení Rusi Vladimírom ako o národnom sebaurčení, ako o pretrhnutí či roztrhnutí národnej tradície. Krst skutočne označoval roztržku. No pohanstvo nezomrelo a nebolo hneď zbavené síl... Rus prijala krst z Byzancie. A to určilo jej historický osud, jej kultúrno-historickú cestu. Toto ju odrazu zahrnulo do určitého tvoriaceho sa okruhu vzťahov a vplyvov. Pokrstenie bolo prebudením ruského ducha – povolanie od „poetickej“ blúznivosti k duchovnej triezvosti a premýšľaniu. A zároveň s tým – skrze kresťanstvo – stará Rus vstúpila do tvorivého a živého vzájomného pôsobenia s celým okolitým kultúrnym svetom... Prišiel však nájazd Tatárov a ten sa stal národnou biedou a štátnou katastrofou. Podľa vyjadrenia súčasníka išlo o „zahynutie ruskej zeme, záplavu pohanov“, lebo „našu zem napadol nemilosrdný národ a pustou ju učiní“. Napriek tomu tatárske jarmo v histórii ruskej kultúry nebolo rozdelením epoch. Nepozorujeme ani pracovné prerušenie, ani zlom tvorivých smerov a úsilí. Kultúra sa presúva smerom na sever. Rozvíjajú sa nové centrá a staré pustnú. Avšak toto bolo hlavne dôsledkom rozrastania už skôr vytvorených centier, a nie „prenesením osvietenia“ z kultúrneho kyjevského juhu na polodivoký severovýchod, o čom ešte nie tak dávno radi rozprávali historici. V 14. storočí sa začína tvorivý rozkvet novgorodského ikonopisectva. Stačí len spomenúť neobyčajného Teofana Gréka a jeho hru farieb. A nebol osamotený, mal dôstojných nasledovníkov... Takýmto spôsobom v 14. a čiastočne aj v 15. storočí prežíva ruská kultúra nové zblíženie s byzantskými vplyvmi. No bol to predvečer krízy a rozkolu. Pravdaže, táto kríza nedozrievala a roztržka nebola pripravovaná v kultúrnom sebauvedomení. Bola to predovšetkým národno-štátna kríza, spojená so štátnym vzrastom Moskvy, s prebudením národného politického uvedomenia a potrebou cirkevno-politickej nezávislosti od Konštantínopola.