Viac než pred štvrťstoročím som napísal článok venovaný cyrilo-metodskej otázke. Čosi mi v ňom chýbalo, tak som ho chcel dopracovať a doplniť, preto som ho ani neuverejnil a až dodnes ho nechal ležať založený v zásuvke. Keď som nedávno naň „náhodne“ natrafil, vytiahol som ho a prečítal, uvedomil som si, že za to štvrťstoročie od jeho napísania sa svet natoľko zmenil, že to, čo sa mi vtedy zdalo byť čímsi takmer fiktívnym, hypotetickým, je dnes realitou. Ako dôkaz uvediem úvodnú časť tohto článku inšpirovanú prof. Alexandrom Avenáriom. Ten napísal: „Pre väčšinu Slovákov je napríklad typické, že cyrilo-metodskú misiu chápu ako počiatok slovenských dejín a kultúry, pričom jej historický kontext – ako misie určovanej a determinovanej byzantskou cirkvou, kultúrou a civilizáciou – je prinajmenšom zatláčaný do úzadia. Toto spravidla vždy vedie k preceňovaniu jej miesta v slovenských dejinách, predovšetkým z hľadiska ďalšieho vývoja slovenského národa a jeho kultúry, a v konečnom dôsledku k určitému deformovaniu cyrilo-metodskej tradície.“ Tieto slová sa netýkajú iba Slovákov, ale aj ostatných Slovanov patriacich do latinského cirkevného okruhu. Na Slovensku má takýto stav celkového poznania a hodnotenia cyrilo-metodského diela svoje vedecké, ale aj ideologické príčiny. Na jednej strane, je to takmer úplná absencia slovenskej byzantológie, na strane druhej, istý odstup a zdržanlivosť voči tomu, čo už latinský kultúrny Západ najneskôr od doby osvietencov nazval byzantinizmom, pričom ho hodnotil ako typický produkt pokleslej, strnulej a nerozvíjajúcej sa kultúry. Na Slovensku sa tento latentný pocit, vlastný západoeurópskej kultúre, stáva ešte citlivejším, pretože je konfrontovaný s historicky existujúcim variantom postbyzantskej kultúry priamo na vlastnom území, ktorý tvorí – hoci malú, no predsa len integrálnu – súčasť jeho kultúry, a to s pravoslávím. Tento pocit je tu dokonca komplikovanejší a ambivalentný: na jednej strane, akoby byzantské dedičstvo vyzývalo k oživovaniu starej idey slovanskej vzájomnosti s ostatnými národmi z početnej, ale rozdelenej slovanskej rodiny, doplnenej o pravoslávnych Neslovanov, ktorých vzdelanosť spočíva na tých istých byzantských a cyrilo-metodských základoch, na druhej strane, a to určite častejšie, vedie k snahe vymedziť sa ako západoeurópsky kultúrny element voči všetkému „východnému“. To je jeden z podstatných dôvodov, prečo pravdepodobne niet v slovenskej historickej, ale ani medzinárodnej slavistickej literatúre frekventovanejšej témy, ako je problematika cyrilo-metodská. A to je jedna z hlavných príčin, prečo som napísal túto knihu.

Ján Šafin